23. august – Deň čiernej stuhy

Autor: Juraj Kríž | 6.9.2016 o 9:06 | (upravené 6.9.2016 o 9:31) Karma článku: 4.28 | Prečítané  315-krát

Od roku 2009 si európsky kontinent pripomína Pakt Molotov-Ribbentrop cez „Deň čiernej stuhy“. Bolo by užitočné a správne , aby sme ho viac pripomínali aj my. 

Záver horúceho augusta 1939 priniesol svetu zdesenie a zároveň úľavu (sic).

V Moskve sa stretli Joachim von Ribbentrop, bývalý obchodník s vínom a sektom v Kanade (Hitler asi usúdil, že má dostatočný rozhľad a kvalifikáciu na vyslanca Ríše v Londýne, a neskôr na post ministra zahraničia na Wilhelmstrasse) a Molotov, jeden z najlojálnejších Stalinových spolupracovníkov, ktorý nahradil Maxima Litvinova, šéfa sovietskej diplomacie židovského pôvodu, počas antisemitských čistiek  v štátnom aparáte boľševického impéria. (Churchill sa o Molotovovi vyjadril ako o človeku „s hlavou podobnou delovej guli, čiernymi fúzmi, chladným, vypočítavým pohľadom a drsnou tvárou, ohromnou výrečnosťou a pokojnou povahou.“).

Obaja dejatelia však boli skôr bábkami a nástrojmi, s ktorými narábali majstri politického gangsterstva – Hitler & Stalin. Na ich príkaz podpísali tzv. „Pakt o neútočení“, kde sa dve totalitné a novopohanské režimy, dovtedy v ideologickom praktickom i propagandistickom rozpore zhodli, že nemajú záujem viesť vojnu. Dnes je známy tajný dodatok o delení sfér vplyvu, napadnutí Poľska, Fínska (počas okupácie Fínska zhadzovali sovietske lietadlá trieštivé bomby plnené výbušnou zmesou, odtiaľ názov „Molotov cocktail“) a pobaltských krajín.

Tento akt vyvolal zdesenie a pohoršenie, keďže hromženie a ideologické floskuly, ktorými čas od času útočil jeden režim na druhý, sa ukázali byť len divadielkom pre naivnú, dôverčivú, po mieri-za-každú-cenu-bažiacu západnú (i svetovú) verejnosť, ktorej náhle padli šupiny z očí. Pocit stiesnenia musel byť ozaj hrozný pre každého, kto uvažoval v širšom, geopolitickom kontexte. Ak sa dva agresorské režimy  s obrovským priemyselným, vojenským a hospodárskym potenciálom dohodnú, že na seba nebudú útočiť, neveští to pre okolité krajiny nič dobré...

Hanebná zmluva však vyvolala aj úľavu, najmä medzi hŕstkou prezieravejších pozorovateľov. Málokto mal ešte ilúzie ohľadom Hitlerových zámerov a plánov (Anschluss Rakúska a Mníchovská dohoda v roku 1938), no mnohých naivných európskych intelektuálov prekvapil názorový kotrmelec „humanistu“ Stalina. Brilantný anglický katolícky spisovateľ, Evelyn Waugh, vo svojom vojnovej románovej trilógií „Meč cti“ (Sword of Honour) uvádza svoj pohľad na aktuálne dianie prostredníctvom hlavnej postavy románu, nasledovne: „Len sedem dní dozadu sa v ranných novinách dočítal o rusko-nemeckom pakte. Správa, ktorá otriasla politikmi a mladými básnikmi v desiatkach hlavných miest,  priniesla do jeho anglického srdca úľavu a pokoj. (..) Vedel, že nemeckí nacisti sú zlí a šialení. Ich účasť v španielskej občianskej vojne znesvätila jej podstatu. Keď padla Praha, vedel, že vojna je neodvratná. Očakával, že jeho krajina sa do vojny zapojí v panike, zo zlých dôvodov, ba dokonca bezdôvodne, so zlými spojencami a žalostne slabá. Ale teraz, sa všetko úžasne vyjadrilo. Nepriateľ konečne strhol masku, bol na dohľad, obrovský a odporný. Bol to po zuby ozbrojený moderný vek. Vedel, že jeho účasť je nevyhnutná, bez ohľadu na výsledok.“(preklad J.K., z ang. originálu: Evelyn Waugh: Sword of Honour,  Penguin classics, London, 2001) 

Waugh tak videl v spojení nacizmu a komunizmu odpútanú démonickú energiu moderného veku, v tom najhoršom slova zmysle, keď sa ľudstvo vzdalo tradícií, viery a demokratického spoločenského poriadku. Červenú a hnedú totalitu spisovateľ vnímal ako dve strany tej istej mince.

A ako komentovala Pakt Molotov–Ribbentrop súdobá slovenská tlač? Nuž, už polroka existoval Slovenský štát, krajina v nemeckej sfére vplyvu. Nie je tak vôbec prekvapujúce, že napríklad časopis „Nástup“ (pôvodný názov bol „Nástup mladej slovenskej autonomistickej generácie“, od roku 1933 ho vydávali slovenskí mladoľudáci, bratia Ján a Ferdinand Ďurčanský, ktorý už v tomto období vykonával post ministra zahraničných vecí) privítal budúce delenie koristi medzi dvoch agresorov. V reakcií na totalitný zväzok sa v príspevku vyjadril istý Dr. Štefan Ňukovič. Po relatívne presnej, nestrannej analýze novej geopolitickej situácie, autor článku konštatuje: „Slovenským politikom dostáva sa podpísaním paktu veľkého zadosťučinenia. Pochopili už dávno, že vitalita nemeckého národa, obrodená v národnom socializme znamenajú rozhodujúcich činiteľov Strednej Európy. (..) Jednotlivci, ktorí sľubovali dokonca určité dátumy, kedy zásahom vojensky spojených štátov Anglicka, Francúzska a SSSR budú paktom a jeho dôsledkami veľmi sklamaní. Veď to Rusko, v ktoré najviac dúfali, a od ktorého čakali, že i na Slovensku obnoví starú éru, postavilo sa tam, kde to nezasvätené kruhy nepokladali za možné. Je to len dôsledok toho, že ako to denná talianska tlač nazvala, spojuje sa mladá Európa v boji proti Európe starej a žiada si, aby i jej dožičili žiť rovnako ako iným.“ (Nástup č.17, 1939)

Môžeme si tak všimnúť, že zarytý odporca i nadšený prívrženec paktu sa zhodnú, že dva zhubné, barbarské, totalitné režimy sú si veľmi podobné.  Zároveň sa v tomto období označovali na prvý pohľad chrumkavými a dobre znejúcimi prívlastkami ako  „moderná éra“, prípadne „nová Európa“ (v kontraste so starou, zlou, skazenou). Išlo o majstrovský ťah totalitnej propagandy, ťažiacej z prirodzenej ľudskej nespokojnosti, náchylnosti na zmenu, a únavy európskej verejnosti zo starých, skostnatených, liberálno-demokratoch poriadkov. Pálčivé hospodárske a sociálne problémy sa postupne riešili, no nie dosť rýchlo a rázne! Prekážali im siví, nevýrazní, príliš málo zrozumiteľní (dnes by sme povedali „politicky korektní“)  klasickí politici. Diskusiu nahradila vláda pevnej ruky... Volených demokratických politikov tak postupne nahradili duceovia, führeri, caudillovia, poglavnici, generalissimovia, conductadori, vodcovia atď...Svitalo tak na vskutku „novú, modernú éru!“

V dnešnej dobe ide o významné memento, keď sa demokratickým a umierneným politikom opäť vyčíta ich nepružnosť, nedostatok ráznosti a politická korektnosť, pričom k slovu sa dostávajú moderní, noví „nepolitici“ , ktorí chcú rozmetať staré poriadky. Dnes sú to Trumpovia, Lepenové, Wildersovia, Babišovia, alebo Kollárovia a...Kotlebovia. Tým nechcem povedať, že niekto z horeuvedených je podobný Hitlerovi alebo Stalinovi, len že túžba po zavrhnutí „starého“ a prijatí niečoho „lepšieho“, „moderného“, „nového“  nemusí vždy skončiť najšťastnejšie...       

Od roku 2009 si európsky kontinent na základe deklarácie Európskeho parlamentu pripomína Pakt Molotov-Ribbentrop cez „Deň čiernej stuhy“. Na Slovensku je tento sviatok v dôsledku osláv výročia ruskej okupácie z 21. augusta 1968 skôr v úzadí. (August je zdá sa pre svetové dejiny dosť nešťastný mesiac). Bolo by užitočné a správne , aby sme si viac pripomínali aj tento deň. Zákerná, rusko-nemecká dohoda mala obrovský dopad na  ďalšie udalosti v Európe. Čierna stuha je zároveň symbolom, že bez ohľadu na ideologický a filozofický balast, sú totalitné ideológie identické,  v jadre rovnako skazené.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Rodák z Martina: Byť gayom na Slovensku vyžaduje odvahu

Comming out bola v jeho živote nádherná chvíľa, tvrdí Peter Karpo Prince. Dnes je ženatý, s manželom žijú v Tel Avive a rozhodli sa pre dieťa.

KOMENTÁRE

Politikov zaujíma len chrumkavé sústo v alobale

Problémom Slovenska nie sú len netransparentné dotácie na hnedé uhlie.


Už ste čítali?