„Funkcia, ktorá nestojí za vedro močky!“ (viceprezidentská debata)

Autor: Juraj Kríž | 5.10.2016 o 18:48 | Karma článku: 3,56 | Prečítané:  1332x

Debata voľby výrazne neovplyvní, no mnoho ľudí si myslí, že práve obidvaja kandidáti na viceprezidentov, by boli omnoho vhodnejšími nájomníkmi Oválnej pracovne, ako ich súčasní šéfovia.Dlhodobým víťazom je ale Mike Pence.

"Funkcia, ktorá nestojí za vedro močky!". Tieto slová vyriekol John Nance „Cactus Jack“ Garner, viceprezident USA v rokoch 1933 až 1941, počas administratívy Franklina D. Roosevelta. A naozaj, história a prax mu dáva za pravdu. Skutočne ide o vysoko nevďačnú funkciu, aspoň tak sa zhoduje väčšina bývalých viceprezidentov. Žiadna výrazná formálna autorita, ani právomoci, ktoré by vyplývali z funkcie. Všetky úspechy americkej administratívy idú na vrub prezidentovi, všetky neúspechy zdieľajú prezident a viceprezident spoločne. Jediný lákavý aspekt úradu spočíva v tom, že viceprezident je prirodzeným a logickým nástupcom prezidenta,  ktorý po dvoch funkčných obdobiach nemôže kandidovať. To sa ale za posledných tridsať rokov podarilo len Georgeovi Bushovi staršiemu, ktorý bol osem rokov viceprezidentom R. Reagana. Iste, v prípade úmrtia, prezidenta v úrade, alebo jeho odstúpenia sa viceprezident automaticky stáva novým šéfom Bieleho Domu. Calvin Coolidge nahradil v roku 1923 Hardinga, ktorý dostal infarkt na golfovom ihrisku. Harry Truman vymenil  na sklonku vojny Roosevelta, ktorý zomrel krátko potom, čo sa po štvrtý krát ujal svojej funkcie. Johnson nastúpil do Oválnej pracovne po tom, čo bol Kennedy zavraždený pri atentáte. A napokon Gerald Ford nahradil Richarda Nixona, ktorý bol ako jediný prezident USA odvolaný z úradu.

Mnohí pritom v úrade zanechali  svoju charakteristickú, pozitívnu pečať. Coolidge bol známy svojou politikou nezasahovania centrálnej vlády do hospodárstva. Truman, skromný človek bez vyššieho vzdelania, sa na rozdiel od svojho intelektuálneho predchodcu veľmi jasne vymedzil voči Stalinovi, keď vytýčil svoju doktrínu, „zadržiavania“ komunizmu. Johnson presadil najvýraznejšiu sociálnu reformu v USA, zavedenie zdravotného poistenia Medicare a Medicaid, ako aj  zákony proti segregácií. Ford sa usiloval „vyliečiť“ národ, traumatizovaný aférou Watergate. Mnohokrát sú teda menej výrazní a menej charizmatickí viceprezidenti úspešnejšími a spoľahlivejšími správcami krajiny, ako ich šéfovia. Bohužiaľ tomu tak bude aj po 8. novembri, ktokoľvek zvíťazí v prezidentských voľbách.

Na pôde Longwood University v mestečku Farmville, štát Virgínia, sa včera uskutočnila prvá, a zároveň posledná debata medzi kandidátmi na viceprezidenta USA. D. Trumpa reprezentoval jeho „running-mate“ (niečo ako „spolu-kandidát“) Mike Pence, guvernér Indiany.  H. Clinton zastupoval senátor za štát Virgínia Tim Kaine. Debata mala prirodzene omnoho menšiu sledovanosť ako prezidentský duel, bola nudná a zároveň nesúvislá, keďže kandidáti sa prekrikovali a skákali si do reči. Moderátorka Elaine Quijano nedokázala nastoliť poriadok, ani ustrážiť priebeh diskusie, a pravidelne strácala kontrolu nad jej vývojom. Málokto navyše očakáva, že výsledky viceprezidentského duelu, nech už sú akékoľvek, výrazne vychýlia súčasný trend volebnej podpory pre Trumpa alebo Clinton. Tak či onak, mnoho ľudí si myslí, že práve obidvaja kandidáti na viceprezidentov, by boli omnoho vhodnejšími nájomníkmi Oválnej pracovne, ako ich súčasní šéfovia...

Málo autentický Tim Kaine...

Senátor Tim Kaine je „bezpečná“ dvojka H. Clinton. Mal vyvážiť jej nedostatok autenticity, bezprostrednosti a srdečnosti. Kaine je prezývaný aj „American Dad“, keďže pripomína starostlivého a „pohodového“ tatka stredného veku. Zároveň vie vďaka svojej otvorenej povahe spontánne komunikovať so všetkými voličskými skupinami. Vo viceprezidentskom dueli bol však nedisciplinovaný, nervózny a teda málo autentický. Jeho prirodzenou polohou bola vždy skôr umiernený prístup k diskusii. Vo včerajšej debate ale skákal do reči svojmu súperovi aj moderátorke, používal zjavne predpripravené frázy, za čo ho Mike Pence niekoľkokrát ironicky podpichol. Senátor Virginie neútočil na svojho oponenta, ale na Trumpa. Útoky však boli chabé, senátor za Virgíniu pôsobil nepresvedčivo a rozpačito.

Víťaz debaty Mike Pence a jeho tanec medzi črepinami...

Môžeme však konštatovať, že duel má predsa len jedného, dlhodobého víťaza. Najväčším premožiteľom nie je tábor D. Trumpa, ani H. Clinton v aktuálnych prezidentských voľbách 2016. Víťazom je Trumpov kandidát na viceprezidenta, Mike Pence, a to v budúcich voľbách v roku 2020. Guvernér Indiany sa prejavil ako mimoriadne pohotový a talentovaný rečník a efektívny komunikátor. Bol rozvážny, zväčša konštruktívny, ale keď prišlo na H. Clinton, nemilosrdným, ale pokojným a inteligentným spôsobom zaútočil na jej slabiny, čo bolo v žiarivom kontraste s agresívnym, búrlivým a trhaným štýlom „jednotky“ republikánskeho volebného lístku. Podarilo sa mu odvrátiť a vykryť všetky útoky na D. Trumpa. Svojho predstaveného zriedka priamo bránil. Buď prezieravo na útoky vôbec nereagoval, pričom si pomáhal zovšeobecňovaním a premosťovaním debaty, alebo prešiel do protiútoku, keď Clintonovej kampaň obvinil zo zavádzania a zveličovania. Hillary vykreslil ako typickú skorumpovanú kandidátku establišmentu. S útokom svojho súpera ohľadom najnovšej kauzy, podľa ktorej sa Trump vyhol plateniu federálnej dane zo zisku deklarovaním straty na úrovni skoro 1 miliardy dolárov v roku 1998, sa Pence vysporiadal nasledovne:

Mike Pence: „Senátor, máme daňový zákonník, ktorý je napísaný tak, aby ľudom pomáhal v podnikateľskej činnosti (...)“

Tim Kaine: „Ale prečo nezverejní svoje daňové priznanie?"

Mike Pence: „No pokiaľ ide o otázku...o tú záležitosť ohľadom biznisu...“

Tim Kaine: „Presne k tomu by som sa rád vrátil.“

MIke Pence: „Jeho daňové priznanie, jeho daňové priznanie nasvedčuje, že prešiel veľmi ťažkým obdobím. Ale využil daňový zákonník presne takým spôsobom ako sa môže využiť. A urobil to brilantne!“

 

Celú otázku obchádzania daňovej povinnosti tak Pence pomocou tejto „otočky“ obrátil v Trumpov prospech, vysielajúc dva signály: Trump využil dieru v zákone, lebo jeho biznis bol v kríze a chcel pomôcť všetkým ľuďom ktorých v tom čase zamestnával. Zároveň postuloval argument, že neplatenie daní je legitímny nástroj podnikateľov, ako rozšíriť a upevniť svoj biznis.

Podobne okrídlene sa podarilo Pencovi „zjemniť“ Trumpove xenofóbne výroky ohľadom výstavby veľkého plota na hraniciach USA a Mexika, a jeho útoky na imigrantov, ktorých označil za „násilníkov“. Pence povedal: „Ronald Reagan raz poznamenal, že národ bez hraníc nie je národ. Donald Trump je odhodlaný obnoviť hranice tejto krajiny, a  náš národ zabezpečiť tým, že sa budú dodržovať zákony.“

Pence vlastne konštatoval, že napriek expresívnym a svojským formuláciám, ide Trumpovi len o bezpečnosť krajiny a ochranu hraníc. Navyše sa nenápadne prihováral konzervatívnym Američanom, ktorí Reagana stále vnímajú takmer ako svätú ikonu, a tiež bielym, manuálne pracujúcim voličom zo štátov, ktoré môžu rozhodnúť o výsledku volieb. Tí môžu sympatizovať aj s Demokratmi, ale v 80. rokoch hromadne hlasovali za Reagana, keď sa im pozdával jeho ľudový štýl (tzv. „Reagan Democrats“). Zároveň (sic!) urobil nepriamu paralelu medzi vizionárstvom a veľkosťou R. Reagana a D. Trumpa.

Takto sa vyvíjala celá debata. Keď Mike Pence prijal Trumpovu ponuku kandidovať po jeho boku, stratil podporu mnohých triezvych pozorovateľov, ktorí tvrdili, že mu celé dobrodružstvo pošpiní imidž. Nestalo sa. Guvernér Indiany už mesiace tancuje medzi črepinami, opatrne háji Trumpa, no vôbec to nepreháňa, málo útočí a nikdy nie je arogantný. Zároveň nenápadne poukazuje na svoje zásluhy a osobnostné kvality. Mike Pence pôsobí ako prototyp amerického štátnika zo Stredozápadu – urastený, striebro vo vlasoch, zdravá červeň v tvári, vycibrený prejav. Vďaka týmto voľbám sa dostane do národného povedomia, a v prípade Trumpovho neúspechu  a následnej detoxikácií značky, sa môže stať prirodzeným lídrom Republikánov, akceptovateľným pre všetky frakcie rozhádanej strany. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Je nereálne, aby nepriaznivý stav zvrátil.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.


Už ste čítali?